Tu sú v krátkosti vystihnuté podstatné veci z rozhodnutia:
Čo vecne spôsobilo zamietnutie sťažnosti prokurátora a ponechanie veci mimo trestného konania:
Skutková veta obžaloby neobsahovala všetky znaky trestného činu ohovárania. Prokurátor síce podrobne opísal, aké nepravdivé výroky mal obvinený zverejniť, ale nedoplnil konkrétne, ako presne mali tieto výroky značnou mierou ohroziť poškodenú – napríklad v práci, rodine, spoločenskej vážnosti alebo inou vážnou ujmou. Súd povedal, že nestačí len parafrázovať zákonné znaky typu „mali potenciál zasiahnuť do dôstojnosti“.
Chýbal konkrétny opis ujmy alebo reálneho ohrozenia. V obžalobe nebolo uvedené, či poškodenej hrozila strata práce, zhoršenie pracovného postavenia, rozvrat rodinných vzťahov, strata dôveryhodnosti u čitateľov, odliv publika, vážna spoločenská diskreditácia alebo iný konkrétny následok. Súd zdôraznil, že pri ohováraní musí ísť o ohrozenie „značnou mierou“, nie iba o nepríjemnosť alebo urážlivosť výrokov.
Dôkazy podľa súdu nepotvrdzovali značné ohrozenie v práci ani v rodine. Poškodená uviedla, že zamestnávateľ ju nepreradil, neukončil s ňou spoluprácu a dokonca jej platil advokáta. Rodinné vzťahy podľa jej výpovede narušené neboli. To podľa súdu oslabovalo tvrdenie, že výroky boli spôsobilé spôsobiť podstatnú pracovnú alebo súkromnú ujmu.
Súd uznal, že výroky boli lživé, vulgárne a dehonestujúce, ale samé osebe to nestačí na trestný čin. Krajský súd výslovne uviedol, že nešlo o vecnú kritiku ani o prejav chránený slobodou prejavu, ale o opakované vulgárne a lživé napádanie. Zároveň však dodal, že „hlúposť a klamstvo“ samé osebe ešte nie sú trestnoprávne postihnuteľné, ak nenaplnia zákonné znaky trestného činu.
Vec podľa súdu patrí skôr do priestupkového alebo civilného konania. Súd nepovedal, že konanie je v poriadku. Povedal, že môže byť protiprávne a sankcionovateľné, ale nie nevyhnutne ako trestný čin. Ako vhodnejšie prostriedky označil priestupkové konanie alebo civilnú žalobu na ochranu osobnosti.
Prokurátorova sťažnosť neodstránila hlavný problém obžaloby. Prokurátor argumentoval, že ohováranie je ohrozovací trestný čin a netreba dokazovať reálny následok. Súd s tým v princípe súhlasil, ale povedal, že aj pri ohrozovacom trestnom čine musí byť v skutku konkrétne opísané, v čom spočívalo značné ohrozenie. To podľa súdu chýbalo.
Procesná námietka súdu prvého stupňa o opätovnom začatí trestného stíhania bola podľa krajského súdu nesprávna, ale nebola rozhodujúca. Krajský súd síce opravil právny názor prvostupňového súdu a uviedol, že odmietnutie trestného oznámenia nevytvára prekážku opätovného začatia trestného stíhania. To však nezmenilo výsledok, pretože hlavný dôvod ostal: skutok nebol v obžalobe opísaný tak, aby napĺňal trestný čin.
Pointa celého rozhodnutia: Súd nerozhodol, že výroky boli pravdivé alebo prípustné. Rozhodol, že prokurátor ich v obžalobe nepopísal a nepreukázal ako trestný čin ohovárania, pretože chýbal konkrétny skutkový základ pre „značné ohrozenie“ poškodenej. Preto vec nemá pokračovať ako trestná, ale môže byť riešená ako priestupok alebo civilnoprávny zásah do osobnosti.
"Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko sa domnievajú, že priebeh vojny sa zmenil v prospech Ukrajiny," By ma zaujímalo, či týmto šplechom mimo reality aj veria EU "elity" alebo je to len klamanie davu ...
Koho sme to zvolili do parlamentu - keď sa nevedia správať ako ľudia ....
Videl som fotku. Môžete byť radi, že Vy ste ju nevideli.
Taký hnus vytovrí len pomätená bytosť ...
Západ rozumie len rinčaniu zbraní. Rozhovory, poruzumenie im je bohužiaľ cudzie ...
"Sme pripravení viesť vzájomne prínosný dialóg na pracovnej a odbornej úrovni" 🎉👍
Tu sú v krátkosti vystihnuté podstatné veci z rozhodnutia:
Čo vecne spôsobilo zamietnutie sťažnosti prokurátora a ponechanie veci mimo trestného konania:
Skutková veta obžaloby neobsahovala všetky znaky trestného činu ohovárania. Prokurátor síce podrobne opísal, aké nepravdivé výroky mal obvinený zverejniť, ale nedoplnil konkrétne, ako presne mali tieto výroky značnou mierou ohroziť poškodenú – napríklad v práci, rodine, spoločenskej vážnosti alebo inou vážnou ujmou. Súd povedal, že nestačí len parafrázovať zákonné znaky typu „mali potenciál zasiahnuť do dôstojnosti“.
Chýbal konkrétny opis ujmy alebo reálneho ohrozenia. V obžalobe nebolo uvedené, či poškodenej hrozila strata práce, zhoršenie pracovného postavenia, rozvrat rodinných vzťahov, strata dôveryhodnosti u čitateľov, odliv publika, vážna spoločenská diskreditácia alebo iný konkrétny následok. Súd zdôraznil, že pri ohováraní musí ísť o ohrozenie „značnou mierou“, nie iba o nepríjemnosť alebo urážlivosť výrokov.
Dôkazy podľa súdu nepotvrdzovali značné ohrozenie v práci ani v rodine. Poškodená uviedla, že zamestnávateľ ju nepreradil, neukončil s ňou spoluprácu a dokonca jej platil advokáta. Rodinné vzťahy podľa jej výpovede narušené neboli. To podľa súdu oslabovalo tvrdenie, že výroky boli spôsobilé spôsobiť podstatnú pracovnú alebo súkromnú ujmu.
Súd uznal, že výroky boli lživé, vulgárne a dehonestujúce, ale samé osebe to nestačí na trestný čin. Krajský súd výslovne uviedol, že nešlo o vecnú kritiku ani o prejav chránený slobodou prejavu, ale o opakované vulgárne a lživé napádanie. Zároveň však dodal, že „hlúposť a klamstvo“ samé osebe ešte nie sú trestnoprávne postihnuteľné, ak nenaplnia zákonné znaky trestného činu.
Vec podľa súdu patrí skôr do priestupkového alebo civilného konania. Súd nepovedal, že konanie je v poriadku. Povedal, že môže byť protiprávne a sankcionovateľné, ale nie nevyhnutne ako trestný čin. Ako vhodnejšie prostriedky označil priestupkové konanie alebo civilnú žalobu na ochranu osobnosti.
Prokurátorova sťažnosť neodstránila hlavný problém obžaloby. Prokurátor argumentoval, že ohováranie je ohrozovací trestný čin a netreba dokazovať reálny následok. Súd s tým v princípe súhlasil, ale povedal, že aj pri ohrozovacom trestnom čine musí byť v skutku konkrétne opísané, v čom spočívalo značné ohrozenie. To podľa súdu chýbalo.
Procesná námietka súdu prvého stupňa o opätovnom začatí trestného stíhania bola podľa krajského súdu nesprávna, ale nebola rozhodujúca. Krajský súd síce opravil právny názor prvostupňového súdu a uviedol, že odmietnutie trestného oznámenia nevytvára prekážku opätovného začatia trestného stíhania. To však nezmenilo výsledok, pretože hlavný dôvod ostal: skutok nebol v obžalobe opísaný tak, aby napĺňal trestný čin.
Pointa celého rozhodnutia: Súd nerozhodol, že výroky boli pravdivé alebo prípustné. Rozhodol, že prokurátor ich v obžalobe nepopísal a nepreukázal ako trestný čin ohovárania, pretože chýbal konkrétny skutkový základ pre „značné ohrozenie“ poškodenej. Preto vec nemá pokračovať ako trestná, ale môže byť riešená ako priestupok alebo civilnoprávny zásah do osobnosti.