Ako si pamätáte socializmus?

Dostupnosť bývania

Za socializmu bola dostupnosť bývania postavená úplne inak než dnes. Mladý človek po nástupe do práce spravidla dostal ubytovanie od podniku alebo od JRD – takmer každý väčší podnik, závod, družstvo či organizácia mali vlastnú slobodáreň alebo ubytovňu pre zamestnancov. Nebolo normálne, aby pracujúci človek býval do tridsiatky u rodičov alebo platil polovicu výplaty za prenájom.

Keď sa mladý človek oženil a založil rodinu, podnik mu vedel v relatívne krátkom čase prideliť 1–2 izbový podnikový byt, prípadne sa do jedného až dvoch rokov dostal k družstevnému bytu. S rastom rodiny sa riešilo aj väčšie bývanie – rodiny s deťmi dostávali 3–4 izbové podnikové alebo družstevné byty. Bývanie nebolo predmetom špekulácie a investičného biznisu, ale základná životná potreba pracujúcej rodiny.

Po približne desiatich rokoch práce mal človek často dosť peňazí na kúpu pozemku a mohol začať svojpomocne stavať rodinný dom. Stavalo sa postupne, za pomoci rodiny, známych a brigád, ale výsledok bol reálny – množstvo ľudí dokázalo dom dokončiť za 2–3 roky bez celoživotnej hypotéky. Samozrejme, nebolo všetko ideálne a čakalo sa na materiál či vybavenie, ale bývanie bolo pre bežného pracujúceho človeka reálne dosiahnuteľné, nie luxus pre úzku skupinu ľudí. Tie rodinné domy s obytnou plochou 180-220 m2 na 6-8 árových pozemkoch dodnes stoja a tvoria chrbticu individuálneho bývania na Slovensku.