Bezpečnosť ulíc
Jednou z oblastí, kde socializmus dosahoval viditeľne lepšie výsledky než dnešný systém, bola bezpečnosť ulíc a verejného priestoru. Nešlo o to, že by neexistovala kriminalita, násilie alebo zlodeji. Existovali vždy a všade. Rozdiel bol v ich rozsahu a v tom, ako často sa s nimi bežný človek stretával.
Väčšina ľudí sa mohla pohybovať po mestách aj dedinách bez obáv. Deti chodili samy do školy, na krúžky alebo von s kamarátmi. Mnohí si dodnes pamätajú, že bicykle stáli celé hodiny pred obchodom bez zámku a autá sa často ani nezamykali. Nebolo to preto, že by boli ľudia morálne dokonalejší, ale preto, že spoločnosť bola podstatne viac kontrolovaná a sociálne rozdiely boli výrazne menšie.
Socialistický štát udržiaval rozsiahly dohľad nad spoločnosťou. Polícia mala väčšie právomoci, pohyb problémových osôb bol jednoduchšie monitorovaný a tresty boli v mnohých prípadoch tvrdšie. Zároveň prakticky neexistovala masová nezamestnanosť, bezdomovectvo bolo zriedkavé a nevznikali celé skupiny ľudí dlhodobo vylúčených zo spoločnosti. Práve sociálny rozklad býva jedným z hlavných zdrojov pouličnej kriminality.
Dôležitým faktorom bola aj demografia. Mestá nečelili takému rozsahu migrácie a kultúrnych zmien ako dnes. Väčšina obyvateľov sa navzájom poznala alebo mala aspoň spoločné miestne väzby. Na dedinách bolo prakticky nemožné zostať anonymným. Ak niekto robil problémy, vedela o tom celá obec.
Vyššia bezpečnosť ulíc nebola daná tým, že by štát sledoval každého občana. Skôr išlo o dôsledok nižšej sociálnej nerovnosti, prakticky neexistujúcej nezamestnanosti, silnej autority bezpečnostných zložiek a spoločnosti, v ktorej bolo podstatne ťažšie zostať anonymným než dnes. Ten pocit poriadku, predvídateľnosti a nízkej kriminality patrí medzi najčastejšie dôvody, prečo časť ľudí spomína na obdobie socializmu s nostalgiou.
Dostupnosť bývania
Za socializmu bola dostupnosť bývania postavená úplne inak než dnes. Mladý človek po nástupe do práce spravidla dostal ubytovanie od podniku alebo od JRD – takmer každý väčší podnik, závod, družstvo či organizácia mali vlastnú slobodáreň alebo ubytovňu pre zamestnancov. Nebolo normálne, aby pracujúci človek býval do tridsiatky u rodičov alebo platil polovicu výplaty za prenájom.
Keď sa mladý človek oženil a založil rodinu, podnik mu vedel v relatívne krátkom čase prideliť 1–2 izbový podnikový byt, prípadne sa do jedného až dvoch rokov dostal k družstevnému bytu. S rastom rodiny sa riešilo aj väčšie bývanie – rodiny s deťmi dostávali 3–4 izbové podnikové alebo družstevné byty. Bývanie nebolo predmetom špekulácie a investičného biznisu, ale základná životná potreba pracujúcej rodiny.
Po približne desiatich rokoch práce, v ktorej neexistovala hrozba vyhodenia alebo prepustenia, mal človek často dosť peňazí na kúpu pozemku a mohol začať svojpomocne stavať rodinný dom. Stavalo sa postupne, za pomoci rodiny, známych a brigád, ale výsledok bol reálny – množstvo ľudí dokázalo dom dokončiť za 2–3 roky bez celoživotnej hypotéky. Samozrejme, nebolo všetko ideálne a čakalo sa na materiál či vybavenie, ale bývanie bolo pre bežného pracujúceho človeka reálne dosiahnuteľné, nie luxus pre úzku skupinu ľudí. Tie rodinné domy s obytnou plochou 180-220 m2 na 6-8 árových pozemkoch dodnes stoja a tvoria chrbticu individuálneho bývania na Slovensku.
Ak by som ja mal jednym slovom charakterizovat socializmus, tak by to bol... pokoj. Clovek pokojne rano vstal a isiel na zastavku, pokojne nastupil do autobusu, pokojne odisiel do prace, pokojne sa venoval praci, pokojne o pol stvrtej skoncil, prisiel domov, kde sa pokojne venoval rodine alebo konickom. Nikde ziaden stres, obava zo straty zamestnania, neschopnost platit dlhy, resp. splacat pozicky. Naozaj slova "pokoj a pohoda" najlepsie vystihuju moje vtedajsie vnimanie sveta okolo mna. Ten pocit socialnej istoty ktorý mnohí ľudia v tom období vnímali ako kľúčový pilier svojho života. Ten stereotyp, ktorý bol síce jasne nalinkovaný pre celý deň od rána do pol štvrtej, ale niesol v sebe predvídateľnosť, ktorá v dnešnom zrýchlenom a dravom svete mnohým chýba.
