Ďalší, relatívne mladý človek, ďalšia žena, ktorá odišla predčasne, a ktorá mala pred sebou ešte značnú časť života. A mnohí z nás sa pýtajú: „Prečo? Prečo musela odísť? Z akého dôvodu? Nedalo sa tomu zabrániť?
.
.
Mnohým nám sa zdá, že v súčasnej dobe zomiera nejak príliš veľa ľudí v relatívne mladom veku. Ale čoraz viac to vypadá, že to nie je len naše zdanie, čoraz viac to vypadá, že to je skutočnosť.
.
A skutočnosť toho nadmerného zomierania mladých ľudí, tak túto skutočnosť nevidieť len v oznámeniach o úmrtí uverejnených na sociálnych sieťach, ale aj vidieť to aj na verejne dostupných miestach v obciach i mestách, kde oznamy o úmrtiach uverejňujú. Napr. aj pred vchodom na cintoríny. Či na námestiach v mestách.
.
Ľudia, ktorých tam stretnete, pri čítaní tých smútočných oznamení, tak títo ľudia sami hovoria, že tých úmrtí mladých ľudí je v súčasnej dobe nejak moc, nejak veľa, značne viac než to bývalo bežné.
.
A je prirodzené, že ľudia sa pýtajú na príčinu smrti mladého človeka. Je prirodzené, že sa pýtajú, čo spôsobilo tú smrť. Či to bola choroba, alebo či to bola nejaká tragická udalosť.
.
Ak zomrie niekto vo veku nad osemdesiat rokov, či aj nad sedemdesiat, tak sa nikto nepýta na príčinu jeho smrti, nikto sa nad tým nepozastaví, pretože smrť v tomto veku berieme ako prirodzenú súčasť bytia človeka.
.
Avšak, ak zomrie niekto pod päťdesiatkou, štyridsiatkou, či dokonca už pod tridsiatkou, ale tiež aj pod šesťdesiatkou, tak ľudia spozornia, pretože si uvedomujú, že staroba iste nebola príčinou smrti.
.
A ak nie staroba, tak teda, čo to vlastne bolo, čo spôsobilo smrť tohto človeka? Čo za tou jeho smrťou stojí? .
.
Niektorí si možno povedia, no dobre, zomrel, však zomrieť musí každý. A tým to pre nich hasne.
.
Iní chcú vedieť viac a sa dozvedia, že ten mladý človek zomrel náhle, z ničoho nič, zo dňa na deň, dozvedia sa, že včera bol ten človek zdravý, bez akýchkoľvek príznakov poškodenia zdravia, žiaľ, dnes je mŕtvy, alebo sa dozvedia, že zomrel po ťažkej chorobe, a, tú ťažkú chorobu si, prirodzene, stotožnia s rakovinou.
.
Avšak, týmto to aj pre mnohých z týchto ľudí tiež hasne, veď, podľa nich, rakovina, či aj náhle úmrtia sú tu už desiatky rokov.
.
Avšak, sú aj takí, čo si povedia, a uvedomia, že áno, je pravdou, že tak rakovina, ako aj náhle úmrtia ľudí tu už boli, avšak, tie mladšie osoby doteraz na to nikdy v takej miere nezomierali, že tých mladých zomiera na rakovinu či zomiera aj náhle, nejak moc, že predtým sa to u mladých ľudí nedialo v takej intenzite ako v súčasnosti.
.
A tieto osoby sa pýtajú ďalej: „A prečo, vlastne, dostal tú rakovinu? Prečo zomrel náhle? Čím to bolo spôsobené? Čo k tomu prispelo? Čím to bolo vyvolané? Čo bolo príčinou vzniku? A, prečo zomiera na tú rakovinu tak veľa mladých ľudí, prečo toľko tých náhlych úmrtí mladých ľudí? A nedalo by sa tej rakovine, či tým náhlym úmrtiam, nejak predísť?“
.
No, možnože dalo, ale, to by sme museli najprv, zrejme, určiť toho pôvodcu tej zvýšenej miery výskytu daného typu rakoviny, či pôvodcu tých náhlych úmrtí. Teda, museli by sme zistiť, čo tú rakovinu, čo tie náhle úmrtia, tak čo ich vyvolalo.
.
.
Ak zomrie človek pod šesťdesiat rokov, či, možnože, aj o trochu starší, ak zomrie človek v relatívne mladom veku, ak vieme, vzhľadom na jeho vek, že za tou jeho smrťou nie je iste staroba, tak je prirodzené, že chceme vedieť, aká bola príčina jeho smrti.
.
Je to normálne, že to chceme vedieť, je normálne, že sa na to pýtame, pretože chceme vedieť, či za tou jeho smrťou nestojí niečo, čo by mohlo ublížiť aj nám, či tá jeho smrť nebola spôsobená niečím, čo by mohlo ohroziť aj zdravie našich najbližších, blízkych, priateľov či známych, či, aj naše zdravie.
.
Ak sa budeme báť klásť otázky, ak budeme mať obavy z následkov nášho pýtania, ak sa nebudeme pýtať prečo títo mladí ľudia zomreli, a prečo zomierajú, čo bolo, resp. čo je príčinou ich smrti, prečo výskyt tej rakoviny tak narástol, prečo zomiera náhlou smrťou tak veľa mladých ľudí, ak to budeme prechádzať mlčky a tváriť sa, že to je normálne, ak si budeme nahovárať, že to treba prijať ako osud, že tak to vždy bolo, že zomierali starí aj mladí, že sa s tým treba mlčky vyrovnať, tak si vôbec nepomôžeme.
.
Pretože zomieranie mladých ľudí nikdy nebolo, nie je, a ani nikdy nebude normálne.
.
Ak sa nebudeme pýtať na príčinu smrti mladého človeka, tak sa len zvyšuje pravdepodobnosť toho, že tá skutočná, tá pravdivá príčina jeho smrti sa nezistí, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť, že táto príčina sa môže stať do blízkej či vzdialenejšej budúcnosti aj príčinou úmrtia ďaľších ľudí, a, žiaľ, možnože aj našich blízkych, či aj tých najbližších, našich priateľov, či známych.
.
Ak existuje niečo, nejaká spoločná príčina smrti mnohých týchto mladých ľudí, tak šancu na jej zistenie, na jej určenie, máme tým väčšiu, čím viac sa budeme pýtať, čím viac budeme klásť otázky. Mlčanie nám nepomôže, mlčanie k zlepšeniu situácie nepovedie.
.
Pýtajme sa, skúmajme, hľadajme. Možno existuje niečo, čo týchto predčasne zomretých mladých ľudí nejakým spôsobom spája, niečo spoločné, niečo, čoho zistenie a stanovenie by mohlo byť tým kľúčovým pri rozriešení záhady predčasného úmrtia mladých ľudí, niečo, čo by mohlo by byť tým pravdivým vodítkom k rozriešeniu záhady náhlych úmrtí či nadmerného výskytu rôznych druhov zhubných ochorení mladých ľudí.
.
Možno je tým neznámym všadeprítomný stres neustále sprevádzajúci mladého človeka vo väčšej či menšej miere, možno je za tým nesprávna výživa, či chémia v potravinách, zlá životospráva, či, možno, niečo iné, niečo čo je podstatnou príčinou úmrtia mladých ľudí.
.
.
Ak budeme ticho, pasívni, ak budeme mlčať, ak sa nebudeme pýtať, ak nebudeme klásť otázky, tak, s vysokou pravdepodobnosťou, nič nevyriešime, a v určení skutočnej príčiny smrti mladých osôb sa len ťažko posunieme dopredu.
.
Šanca, že zistíme tú pravú príčinu smrti mladého človeka, je tým väčšia, čím viac sa budeme pýtať. A, naopak, čím viac budeme ticho, čím viac budeme mlčať, tým naša šanca na zistenie príčiny smrti mladých ľudí klesá. Pýtaním a kladením otázok nemôžeme nič pokaziť, pýtaním a kladením otázok, práveže, môžeme len pomôcť zachrániť životy mnohých mladých ľudí.
.
Čím skôr sa zistí skutočná príčina smrti danej mladej osoby, napriek tomu, že jej stanovenie môže byť pre niekoho veľmi nepríjemné a neželané, tým skôr sa posunieme v otázke zomierania mladých ľudí dopredu, tým skôr môžeme začať konať a vyvíjať činnosť, ktorá môže pomôcť toto zomieranie mladých ľudí zastaviť.
RIP. Úprimnú sústrasť pozostalým. Ďalšia relatívne mladá žena, ktorá zomrela náhle.
Ďalší, relatívne mladý človek, ďalšia žena, ktorá odišla predčasne, a ktorá mala pred sebou ešte značnú časť života. A mnohí z nás sa pýtajú: „Prečo? Prečo musela odísť? Z akého dôvodu? Nedalo sa tomu zabrániť? . .
Mnohým nám sa zdá, že v súčasnej dobe zomiera nejak príliš veľa ľudí v relatívne mladom veku. Ale čoraz viac to vypadá, že to nie je len naše zdanie, čoraz viac to vypadá, že to je skutočnosť. . A skutočnosť toho nadmerného zomierania mladých ľudí, tak túto skutočnosť nevidieť len v oznámeniach o úmrtí uverejnených na sociálnych sieťach, ale aj vidieť to aj na verejne dostupných miestach v obciach i mestách, kde oznamy o úmrtiach uverejňujú. Napr. aj pred vchodom na cintoríny. Či na námestiach v mestách. .
Ľudia, ktorých tam stretnete, pri čítaní tých smútočných oznamení, tak títo ľudia sami hovoria, že tých úmrtí mladých ľudí je v súčasnej dobe nejak moc, nejak veľa, značne viac než to bývalo bežné. .
A je prirodzené, že ľudia sa pýtajú na príčinu smrti mladého človeka. Je prirodzené, že sa pýtajú, čo spôsobilo tú smrť. Či to bola choroba, alebo či to bola nejaká tragická udalosť. .
Ak zomrie niekto vo veku nad osemdesiat rokov, či aj nad sedemdesiat, tak sa nikto nepýta na príčinu jeho smrti, nikto sa nad tým nepozastaví, pretože smrť v tomto veku berieme ako prirodzenú súčasť bytia človeka. .
Avšak, ak zomrie niekto pod päťdesiatkou, štyridsiatkou, či dokonca už pod tridsiatkou, ale tiež aj pod šesťdesiatkou, tak ľudia spozornia, pretože si uvedomujú, že staroba iste nebola príčinou smrti. .
A ak nie staroba, tak teda, čo to vlastne bolo, čo spôsobilo smrť tohto človeka? Čo za tou jeho smrťou stojí? . .
Niektorí si možno povedia, no dobre, zomrel, však zomrieť musí každý. A tým to pre nich hasne. .
Iní chcú vedieť viac a sa dozvedia, že ten mladý človek zomrel náhle, z ničoho nič, zo dňa na deň, dozvedia sa, že včera bol ten človek zdravý, bez akýchkoľvek príznakov poškodenia zdravia, žiaľ, dnes je mŕtvy, alebo sa dozvedia, že zomrel po ťažkej chorobe, a, tú ťažkú chorobu si, prirodzene, stotožnia s rakovinou. .
Avšak, týmto to aj pre mnohých z týchto ľudí tiež hasne, veď, podľa nich, rakovina, či aj náhle úmrtia sú tu už desiatky rokov. .
Avšak, sú aj takí, čo si povedia, a uvedomia, že áno, je pravdou, že tak rakovina, ako aj náhle úmrtia ľudí tu už boli, avšak, tie mladšie osoby doteraz na to nikdy v takej miere nezomierali, že tých mladých zomiera na rakovinu či zomiera aj náhle, nejak moc, že predtým sa to u mladých ľudí nedialo v takej intenzite ako v súčasnosti. .
A tieto osoby sa pýtajú ďalej: „A prečo, vlastne, dostal tú rakovinu? Prečo zomrel náhle? Čím to bolo spôsobené? Čo k tomu prispelo? Čím to bolo vyvolané? Čo bolo príčinou vzniku? A, prečo zomiera na tú rakovinu tak veľa mladých ľudí, prečo toľko tých náhlych úmrtí mladých ľudí? A nedalo by sa tej rakovine, či tým náhlym úmrtiam, nejak predísť?“ . No, možnože dalo, ale, to by sme museli najprv, zrejme, určiť toho pôvodcu tej zvýšenej miery výskytu daného typu rakoviny, či pôvodcu tých náhlych úmrtí. Teda, museli by sme zistiť, čo tú rakovinu, čo tie náhle úmrtia, tak čo ich vyvolalo. . .
Ak zomrie človek pod šesťdesiat rokov, či, možnože, aj o trochu starší, ak zomrie človek v relatívne mladom veku, ak vieme, vzhľadom na jeho vek, že za tou jeho smrťou nie je iste staroba, tak je prirodzené, že chceme vedieť, aká bola príčina jeho smrti. .
Je to normálne, že to chceme vedieť, je normálne, že sa na to pýtame, pretože chceme vedieť, či za tou jeho smrťou nestojí niečo, čo by mohlo ublížiť aj nám, či tá jeho smrť nebola spôsobená niečím, čo by mohlo ohroziť aj zdravie našich najbližších, blízkych, priateľov či známych, či, aj naše zdravie. . Ak sa budeme báť klásť otázky, ak budeme mať obavy z následkov nášho pýtania, ak sa nebudeme pýtať prečo títo mladí ľudia zomreli, a prečo zomierajú, čo bolo, resp. čo je príčinou ich smrti, prečo výskyt tej rakoviny tak narástol, prečo zomiera náhlou smrťou tak veľa mladých ľudí, ak to budeme prechádzať mlčky a tváriť sa, že to je normálne, ak si budeme nahovárať, že to treba prijať ako osud, že tak to vždy bolo, že zomierali starí aj mladí, že sa s tým treba mlčky vyrovnať, tak si vôbec nepomôžeme. .
Pretože zomieranie mladých ľudí nikdy nebolo, nie je, a ani nikdy nebude normálne. .
Ak sa nebudeme pýtať na príčinu smrti mladého človeka, tak sa len zvyšuje pravdepodobnosť toho, že tá skutočná, tá pravdivá príčina jeho smrti sa nezistí, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť, že táto príčina sa môže stať do blízkej či vzdialenejšej budúcnosti aj príčinou úmrtia ďaľších ľudí, a, žiaľ, možnože aj našich blízkych, či aj tých najbližších, našich priateľov, či známych. .
Ak existuje niečo, nejaká spoločná príčina smrti mnohých týchto mladých ľudí, tak šancu na jej zistenie, na jej určenie, máme tým väčšiu, čím viac sa budeme pýtať, čím viac budeme klásť otázky. Mlčanie nám nepomôže, mlčanie k zlepšeniu situácie nepovedie. .
Pýtajme sa, skúmajme, hľadajme. Možno existuje niečo, čo týchto predčasne zomretých mladých ľudí nejakým spôsobom spája, niečo spoločné, niečo, čoho zistenie a stanovenie by mohlo byť tým kľúčovým pri rozriešení záhady predčasného úmrtia mladých ľudí, niečo, čo by mohlo by byť tým pravdivým vodítkom k rozriešeniu záhady náhlych úmrtí či nadmerného výskytu rôznych druhov zhubných ochorení mladých ľudí. .
Možno je tým neznámym všadeprítomný stres neustále sprevádzajúci mladého človeka vo väčšej či menšej miere, možno je za tým nesprávna výživa, či chémia v potravinách, zlá životospráva, či, možno, niečo iné, niečo čo je podstatnou príčinou úmrtia mladých ľudí. . .
Ak budeme ticho, pasívni, ak budeme mlčať, ak sa nebudeme pýtať, ak nebudeme klásť otázky, tak, s vysokou pravdepodobnosťou, nič nevyriešime, a v určení skutočnej príčiny smrti mladých osôb sa len ťažko posunieme dopredu. .
Šanca, že zistíme tú pravú príčinu smrti mladého človeka, je tým väčšia, čím viac sa budeme pýtať. A, naopak, čím viac budeme ticho, čím viac budeme mlčať, tým naša šanca na zistenie príčiny smrti mladých ľudí klesá. Pýtaním a kladením otázok nemôžeme nič pokaziť, pýtaním a kladením otázok, práveže, môžeme len pomôcť zachrániť životy mnohých mladých ľudí. .
Čím skôr sa zistí skutočná príčina smrti danej mladej osoby, napriek tomu, že jej stanovenie môže byť pre niekoho veľmi nepríjemné a neželané, tým skôr sa posunieme v otázke zomierania mladých ľudí dopredu, tým skôr môžeme začať konať a vyvíjať činnosť, ktorá môže pomôcť toto zomieranie mladých ľudí zastaviť.
Treba sa pýtať, čo majú tí ľudia spoločné? Čo ich spája? Že by mRNA?
to bežia v Afrike ? alebo snáď v Európe ?
Ema, úprimnú sústrasť.