Omyly a správnosti

Tu im povedal:

„Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

My ľudia si sťažujeme a je to takmer ľudový folklór viniť, kritizovať a hľadať si vinníka i svojich pochybení mimo seba. Povieme si, ak nás niekto upozorní, že je to koniec koncov, také ľudské. Prečo, aké sú dôvody a má to svoje dôsledky? Určite, žiadna nehoda nie je náhoda, má svoju príčinu i prapríčinu. Niekedy je to hlbšia myšlienka, niekedy slovo, čo nás silne ovplyvňuje. Poznáme sa. Nuž a poznáme sa dobre? Najlepšie by bolo opýtať sa svojho okolia, avšak potrebovali by sme ozaj dobrého pozorovateľa, úprimného sprievodcu, človeka schopného správne vyjadriť svoj postreh k nám, otvorenosť, pravdivosť a možno i kus odvahy. Šťastný človek, ktorý takú osobu stretne,. Či už v priateľovi spolupracovníkovi, v rodine. Pri jednom rozhovore s veľmi skúseným cestovateľom a lingvistom som dostal od neho otázku či som veriaci. Prikývol som, nič som neobjasňoval skôr čakal ďalšiu otázku poprípade vysvetlenie jeho zvedavosti. Ako sa povie, čakal som odkiaľ vietor fúka a on mi povedal, že som šťastný človek. Veľa sme to už nerozvádzali a ani si nepamätám, ako rozhovor pokračoval, možno i preto, že myšlienka medzi vierou a šťastím mi trocha rozvírila myseľ a , keďže myšlienka vyháňa myšlienku na iné veľa priestoru neostalo.

Možno Vás, ktorí ste čítali román Rimanka od Alberta Moraviu vlastným menom Alberto Pincherle taliánského spisovateľa, ktorý tvoril poviedky, romány a scenáre a zaoberal sa novinárskou činnosťou a bol prenasledovaný Mussoliniho režimom a neskôr aj povojnovou talianskou cenzúrou zaujme rovnako ako mňa myšlienka, ktorá v diele rezonuje, že každý si hľadá svoj raj v pekle iných. Často zistíme, už neskoro, že sme sa mýlili a šli sme cestou skrátenou, nie svojou, dlhšou, hĺbavou, striedmou, vytrvalou v čnostiach. Úprimnosť. Skutočne, úprimne veríme, alebo neveríme, ako to je? Áno na otázku vzťahu som odpovedal jednoznačne, bezprostredne a bez pretvárky. Hovorím na otázku vzťahu i keď otázka bola či verím. Prečo to takto vyťahujem na svetlo, ako sa ľudovo povie na svetlo božie? Chcem upozorniť na skutočnosť viery, ktorá je podmienkou šťastia, veď nám bolo povedané, chcem, aby ste mali život a mali ho v plnosti. Avšak tiež i vo viere platia i ďalšie pravdy, napríklad, že viera bez skutkov je mŕtva. Úprimnosť v sebapoznávaní, je dôležitá, verím tak, osobne, vzťahovo, verím, viem, že vykupiteľ žije, že je s nami a že mám s ním osobný vzťah? A už tu máme výhrady, rovnako ako proti Pavlovi, ktorý, keď hovoril o kresťanskej morálke bol chrumkavý, avšak keď začal hovoriť o zmŕtvych vstaní Krista, mnohí mávli rukou a odišli. Niekde tu nám začína naša pretvárka, ktorá nahrádza úprimnosť a naša viera nie je vzťahom, ale vyjadrením. V prvom liste Korinťanom (15. kapitola, verš 50). Apoštol Pavol tam píše: „Hovorím však toto, bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nezdedí neporušiteľnosť.“ (Slovenský ekumenický preklad). Čo to v baptistickom (a všeobecne kresťanskom) kontexte znamená? Baptisti tento verš interpretujú nie ako popretie vzkriesenia tela, ale ako vysvetlenie jeho premeny: Pavol v tej istej kapitole vysvetľuje, že „všetci budeme premenení“ – naše staré telá budú „oblečené“ do nesmrteľnosti. Pri mojom vyobrazení stretnutia dvoch predstaviteľov štátov(/skôr akási fikcia, lebo kráľ ozaj hovoril o spoločnom dedičstve a média toho vsúvali spoločnú krv, akoby on hovoril, čo chceli tvorcovia médií počuť/, chcem poukázať na skrytosť, až utajenie skutočných pohnútok, ktoré by nás mali viesť v rozhodovaní sa pre život.

Sme príliš materializovaní a jednostranní. Chceme vyjadriť všetko prístupnou formou pre každého na základe materiálne reálneho videnia a zabúdame, že reál je niečo viac. Realita je i komplexnosť, je i dopĺňanie i toho čo nevidíme, nemáme možnosť zjesť, pochváliť sa tým, preukázať svoju dokonalosť. Veď pre večnosť ostáva nie to čo vidíme, ale to čo nevidíme. Na vyváženosť v hudbe to počujeme zreteľne pri lepšej technike použijúc kvalitu pri sprostredkovaní všetkých tónov. Keď nemáme takúto možnosť, i vtedy nás ovplyvňuje všetko čo skladatelia, interpreti, hudobníci do skladby, diela dali. Ak celé dielo sprostredkujeme len cez jedného sólistu, môže to byť zaujímavé, ale nie je to kompletné. Dielo. A o tom je i život. Dnes je veľa ľudí vystrašených pre jednostrannosť činností, vzťahov, osamelosti a hlavne sústredenosti na jeden jediný hmotný priestor, čas spojený s výsledkom. Musím to mať. Nemám na iné čas, musím to a tamto. Nuž, ale každý máme rovnako, aspoň teda približne rovnako vymeraný čas, okolo 70-80 rokov v priemere. Pochopiť zložitosť a dôležitosť i duchovna nám nedáva sústredenosť len na materiálno, ono jablko v knihy Kniha Genezis   –   Gn 3 :6/A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. / vysvetlené i Prvý Jánov list   –   1 Jn 2, 12–17 Plnenie Božej vôle 12Píšem vám, deti: Pre jeho meno máte odpustené hriechy. 13Otcovia, vám píšem: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Mládenci, vám píšem: Premohli ste Zlého. 14Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca. Napísal som vám, otcovia: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého. 15Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. 16Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. 17A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. Zhodnosť v popise zvodného ovocia—jablko ako žiadostivosť, očí, žiadostivosť tela i pýcha život. Veľa vidieť, veľa prežiť a majúc niečo znamenať. To je to viditeľné. A čo je skryté, čo treba odkrývať, nuž čerpať z prameňa tak poďme na to spoločne, kde sa čo skrýva a čo treba odstrieť pre svet? Ľudsky nemožné a preto máme ponuku božej pomoci v Márii, božej rodičky. Ona pozná človeka, lebo prežila detstvo i materstvo i bolesti tohto sveta a naučila sa ich prekonávať cestou lásky i pokoja, cestou božou, lebo to je jej Syn, ktorá tiež pozná a pomôže nám nájsť cestu k nemu, k životu k pravde o Bohu o nás samotných. MODLITBY ZASVÄTENIA SA NEPOŠKVRNENÉMU SRDCU PANNY MÁRIE

Uvedené formuly sa používajú pri slávnostných príležitostiach. Vyjadrujú životný program a môžu teda príležitostne slúžiť ako látka k rozjímaniu alebo ku spytovaniu svedomia. Avšak zasvätenie Panne Márii je dobre obnovovať aj denne. Je to úkon lásky a dôvery našej vôle, ktorý možno vyjadriť vlastnými slovami, alebo krátkymi formulami, ktoré sa prípadne už používajú. Uvádzame tu niektoré najjednoduchšie a najobvyklejšie:

– Panna Mária, zasväcujem sa ti pre víťazstvo tvojho Nepoškvrneného Srdca.

– Som celý tvoj a všetko, čo mám, ti obetujem, najmilší Ježišu, prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, našej najmilšej Matky.

– Dobrá Matka, príjmi ma takého, aký som, a urob ma takým, akého ty ma chceš mať.

– Mária, Matka moja, zasväcujem sa tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu v živote i v smrti, aby ma chránilo od každej záhuby duše i tela. Viem, Matka, že tí, ktorých ochraňuješ, sú v bezpečí a preto sa odovzdávam tvojmu Srdcu s úplnou dôverou pre čas i pre večnosť. Amen.

Ako vidno, nejde ani tak o slová, viac-menej krásne alebo početné, ale o úprimný životný záväzok.

Nestarajme sa, ako ton funguje, na všetky otázky nemáme odpovede, avšak nebo nám dáva odpovede na všetko čo potrebujeme ku spáse a tak i k bežnému životu oddanému dobru. Mária je modelom pokory a my dnešní ľudia, ľudí doby, ktorá je už tu potrebujeme pokoru i pred odkrývaním toho, čo nás presahuje a bráni nám v prístupe k tomu čo je dobré, a dobrý je iba Boh. Treba si ale ujasniť, že problém je stály, teraz však nejako silnejší a ovládajúci nás, až tak, že blúdime v kruhu. Starozákonní ľudia verili na obete, to čo zaniká, je nestále, efemerne, nie božie, nie večné. Novodobí ľudia, ľudia nového zákona veria na svoje vlastné, morálne snahy, na svoje vlastné intelektuálne morálne schopnosti Riešením sú odkryť tieto pochybenia, zmeniť zaostrenie na to, čo je večné. Obnova musí byť radikálna, nejedná sa o opravu, ale o radikálny návrat k pôvodine, k prameňu. Bolo povedané, že vidíme, ako v zrkadle a rovnako náš život by mal zrkadliť božie nastavenia pre naše snaženia. Život je zložitý a každá dobrá myšlienka potrebuje spojencov. Odkryť spoločne a pretransformovať zaužívané, zahmlievajúce, stereotipy aby boli zrkadlom správnosti pre modernú dušu dneška potrebuje možno tvoj pohľad, tvoju radu a podobne, určite nie výklad písma, ktoré prináleží tým, ktorých Boh poslal.